top of page
Vyhledat

Keď sa príroda spamätá #1: Francúzska Polynézia - najväčšia žraločia rezervácia sveta

10. 11.
Minut čtení: 8

Predstavte si územie s rozlohou približne päť a pol milióna štvorcových kilometrov. Väčšinu z neho netvorí pevnina, ale oceán. Medzi jednotlivými ostrovmi sú stovky až tisíce kilometrov otvoreného mora, koralové útesy, lagúny a hlboké vody Pacifiku. A v celom tomto priestore platí jedno zásadné pravidlo: žraloky sa tu nesmú cielene loviť.


Francúzska Polynézia vytvorila jednu z najodvážnejších foriem ochrany žralokov na svete. Jej shark sanctuary - žraločia rezervácia - dnes pokrýva celú výlučnú ekonomickú zónu (EEZ) s rozlohou približne 5,5 milióna km². Odborná literatúra ju označuje za najväčšiu žraločiu rezerváciu sveta. Nevznikla však preto, že by tu žraloky nikdy neboli ohrozené. Práve naopak.

Francúzska Polynézia nie je domovom jedného či dvoch druhov žralokov. Jej vody prepájajú koralové lagúny a útesy s otvoreným oceánom a hlbokými vodami Pacifiku, a spolu s nimi aj úplne odlišné žraločie svety. Jedna z najrozsiahlejších databáz vznikla vďaka Polynesian Shark Observatory. Počas takmer 14 000 zaznamenaných ponorov medzi rokmi 2011 a 2018 tu pozorovatelia zaznamenali 20 druhov žralokov a sedem druhov rají.



Medzi najčastejšie patria žralok sivý útesový (Carcharhinus amblyrhynchos), žralok čiernoplutvý útesový (Carcharhinus melanopterus) či žralok bieloplutvý útesový (Triaenodon obesus). Práve sivé a bieloplutvé útesové žraloky boli zaznamenané naprieč všetkými sledovanými súostroviami. Ale nájdeme tu aj oveľa väčších predátorov – žraloka tigrovaného (Galeocerdo cuvier), žraloka citrónového kosákovitého (Negaprion acutidens), žraloka striebrocípeho (Carcharhinus albimarginatus) či kladivohlava veľkého (Sphyrna mokarran). A potom sú tu druhy, ktorých stretnutie je skôr výnimočnou udalosťou. Počas sledovania bol napríklad žralok mako (Isurus oxyrinchus) zaznamenaný iba dvakrát. A zoznam sa stále mení. V roku 2026 vedci po prvý raz geneticky potvrdili vo vodách Francúzskej Polynézie aj kladivohlava hladkého (Sphyrna zygaena).


To všetko pomáha vysvetliť, prečo bola ochrana taká zásadná. Francúzska Polynézia nechránila jednu izolovanú populáciu žralokov. Chránila celý komplex druhov – od malých rezidentných žralokov koralových útesov až po veľké pelagické druhy pohybujúce sa otvoreným oceánom.


Ochrana nevznikla naraz


Prvý zásadný krok prišiel 28. apríla 2006. Francúzska Polynézia vtedy zaviedla ochranu žralokov v celej svojej výlučnej ekonomickej zóne. V tom čase išlo o prelomové rozhodnutie – bola prvým územím, ktoré zaviedlo zákaz lovu žralokov v rozsahu celej EEZ. Začal sa jeden z najzaujímavejších experimentov morskej ochrany na svete. Pretože zakázať lov je jedna vec. Zistiť, čo sa stane s oceánom, keď žralokom túto šancu skutočne dáme, je vec druhá.

Žraloky majú v Polynézii úplne iné postavenie, než aké im celé desaťročia prisudzovala veľká časť západného sveta. V tradičnej polynézskej kultúre boli spájané s bohmi, predkami a duchovným svetom. V niektorých tradíciách mohli byť žraloky vnímané ako ochrancovia rodín či stelesnenie predkov. Na začiatku 21. storočia však proti tejto stáročnej kultúrnej väzbe stála oveľa modernejšia a veľmi silná sila – medzinárodný obchod.



S rastúcim dopytom po žraločích plutvách rástol aj tlak na miestne populácie žralokov. Vedecké práce skúmajúce vznik rezervácie priamo uvádzajú, že jedným z dôvodov zavedenia ochrany bol rastúci miestny rybolov zásobujúci medzinárodný trh so žraločími plutvami.


A žraloky sú na takýto tlak mimoriadne zraniteľné. Mnohé druhy rastú pomaly, pohlavne dospievajú až po rokoch a majú relatívne málo mláďat. To, čo dokáže intenzívny rybolov z populácie odstrániť za krátky čas, môže príroda nahrádzať celé desaťročia. Francúzska Polynézia sa preto rozhodla urobiť niečo, čo bolo v tom čase výnimočné.


Päť a pol milióna štvorcových kilometrov dostáva nové pravidlá


Pri Francúzskej Polynézii hovoríme o obrovskom priestore Pacifiku okolo jej 118 ostrovov a piatich súostroví. Ochrana teda neznamenala vytvorenie malej rezervácie pri jednom koralovom útese. Znamenala ochranu žralokov na území s rozlohou približne 5,5 milióna km².

Od roku 2006 bolo zakázané loviť žraloky a komerčne využívať či predávať výrobky z nich. Existovala však jedna výnimka – žralok mako (Isurus oxyrinchus), ktorého mäso sa stále využívalo. O šesť rokov neskôr padla aj tá.


V roku 2012 Francúzska Polynézia rozšírila ochranu aj na mako. Od tej chvíle sa ochrana vzťahovala na všetky druhy žralokov a rají. Vzniklo miesto, kde hodnota živého žraloka mala dostať prednosť pred hodnotou jeho mäsa či plutiev.



Čo je vlastne „shark sanctuary“?


Žraločia rezervácia nemusí znamenať, že v celom obrovskom území je zakázaný akýkoľvek rybolov. Jej základná myšlienka je iná: žralok prestáva byť cieľovým úlovkom a obchodným artiklom. V takýchto rezerváciách je komerčný lov žralokov zakázaný alebo výrazne obmedzený a pravidlá spravidla zakazujú aj držbu, predaj či obchodovanie so žralokmi a výrobkami z nich. To je dôležitý rozdiel. Oceán totiž nie je akvárium oddelené sklom. Žralok môže skončiť na háčiku aj vtedy, keď rybár loví tuniaka. A práve tu sa začína komplikovanejšia časť príbehu Francúzskej Polynézie.


Pretože vyhlásiť rezerváciu je jedna vec. Zistiť, či skutočne funguje, je vec druhá. Na odpoveď bolo potrebné počkať roky – a nazbierať tisíce pozorovaní pod hladinou.



Čo sa stane, keď žralokom dáme pokoj?


Pri oceáne veľkom milióny štvorcových kilometrov sa odpoveď nehľadá jednoducho. Žraloky nemožno spočítať ako zvieratá v ohrade a vedci nemôžu byť súčasne pri každom ostrove a na každom útese. Vo Francúzskej Polynézii im preto začali pomáhať ľudia, ktorí boli pod hladinou prakticky každý deň – potápači.


Polynesian Shark Observatory vytvorilo sieť dobrovoľných pozorovateľov, najmä medzi miestnymi potápačskými centrami. V spolupráci s vedcami z výskumného centra CRIOBE vznikol systém, prostredníctvom ktorého zaznamenávali, aké druhy žralokov a rají počas ponorov stretli, kde ich videli a koľko ich bolo. Výsledkom bol na pomery výskumu žralokov mimoriadny súbor dát:


  • 114 pozorovateľov.

  • 13 916 ponorov.

  • Takmer sedem rokov sledovania.

  • 43 % ostrovov Francúzskej Polynézie.

  • 20 druhov žralokov a 7 druhov rají.


Keď vedci tieto dáta analyzovali, objavil sa veľmi zaujímavý trend. Žralokov pribúdalo. Aspoň v pozorovaniach. Medzi rokmi 2011 a 2018 sa celkový počet pozorovaných žralokov a rají vo Francúzskej Polynézii významne zvýšil. Rast nebol viditeľný iba v súhrnných údajoch. Významný nárast pozorovanej početnosti vedci zaznamenali aj na troch zo štyroch najviac monitorovaných ostrovov a atolov: Tahiti, Rangiroa a Fakarava.



A nešlo iba o najbežnejšie druhy. Od roku 2015 sa významne zvýšila pravdepodobnosť pozorovania žraloka tigrovaného a kladivohlava veľkého. Pri žralokovi sivom útesovom a bieloplutvom útesovom bol podobný nárast zaznamenaný už od roku 2014.


Nie všetky výsledky však išli rovnakým smerom. Napríklad pravdepodobnosť pozorovania žraloka striebrocípeho po roku 2014 klesla. Na Moorei vedci zaznamenali pokles celkovej pozorovanej početnosti žralokov a rají – pravdepodobne však súvisel aj s postupným ukončením prikrmovania žralokov na miestnych potápačských lokalitách, po ktorom sa žraloky menej zhromažďovali na jednom mieste a boli pre potápačov ťažšie pozorovateľné. Oceán jednoducho málokedy ponúka dokonale rovnú čiaru smerujúcu nahor.


Napriek tomu bol celkový výsledok natoľko výrazný, že autori štúdie publikovanej v roku 2023 v časopise PLOS ONE označili získané údaje za prvé dôkazy podporujúce účinnosť žraločej rezervácie Francúzskej Polynézie. A to je po rokoch ochrany veľmi dobrá správa.



Znamená to, že rezervácia zachránila žraloky?


Údaje pochádzajú z takzvanej citizen science – občianskej vedy. Pozorovania nezbierali výhradne vedecké tímy podľa dokonale rovnomerného experimentálneho plánu, ale najmä skúsení dobrovoľníci a profesionáli z potápačskej komunity. Preto máme oveľa viac údajov z miest, kde sa veľa potápa - napríklad z Rangiroy, Fakaravy, Tahiti či Moorey – než zo vzdialených a málo navštevovaných častí Polynézie. Vedci preto sami upozorňujú, že z výsledkov nemožno vyvodiť definitívny záver, že za všetky zaznamenané zmeny môže samotné vytvorenie rezervácie. Vieme však povedať niečo podstatné: po rokoch ochrany vykazovali pozorovania žralokov a rají v rozsiahlej časti Francúzskej Polynézie celkovo pozitívny trend.


A práve v tom je tento príbeh zaujímavý. Ochrana prírody totiž málokedy funguje ako vypínač. V roku 2006 sa neprijme zákon a v roku 2007 nie je oceán zázračne plný žralokov. Druhy, ktoré rastú pomaly, neskoro dospievajú a majú málo mláďat, potrebujú predovšetkým jednu vec. Čas. A Francúzska Polynézia im ho začala dávať.


Fakarava: keď sa ochrana dá vidieť na vlastné oči


Ak existuje miesto, kde všetky tieto čísla zrazu dostanú konkrétnu podobu, je to Fakarava. Atol uprostred súostrovia Tuamotu je dnes jedným z miest, ktoré preslávili Francúzsku Polynéziu medzi potápačmi na celom svete. Práve tu zaznamenali pozorovatelia v štúdii najvyššie počty žralokov a rají zo štyroch najintenzívnejšie sledovaných lokalít. Niekoľko desiatok žralokov počas jediného ponoru tu nemusí byť ničím výnimočným.



Keď povieme, že sa na Fakarave stretávame so stovkami žralokov, môže to znieť predovšetkým ako dobrá správa pre žraloky. V skutočnosti ide o oveľa viac. Žraloky sú súčasťou potravových sietí oceánu. Niektoré druhy stoja na ich vrchole, iné fungujú ako predátori na nižších úrovniach. Lovia rôznu korisť, presúvajú sa medzi biotopmi a svojou prítomnosťou môžu ovplyvňovať nielen početnosť, ale aj správanie ďalších živočíchov.


Keď veľkí predátori z ekosystému miznú, nestrácame iba jeden druh. Meníme fungovanie potravovej siete, ktorej boli súčasťou. A práve výskum koralových útesov ukazuje, ako dramaticky sa môže početnosť žralokov medzi jednotlivými lokalitami líšiť – a akú veľkú úlohu pri tom zohráva rybolov a spôsob ochrany. Celosvetový výskum Global FinPrint, ktorý využil viac ako 15 000 podvodných kamerových staníc na 371 útesoch v 58 krajinách, nezaznamenal žiadne žraloky na takmer 20 % skúmaných útesov. Na niektorých miestach boli útesové žraloky prakticky neprítomné. Zároveň však výskumníci zistili niečo povzbudivé: žraločie rezervácie, uzavreté oblasti, obmedzenia úlovkov a absencia žiabrových sietí a dlhých lovných šnúr boli spojené s výrazne vyššou relatívnou početnosťou útesových žralokov. Ochrana teda môže meniť to, čo pod hladinou zostane.


Južný prieliv spomínaného atolu Fakarava je úzky pás vody spájajúci lagúnu s otvoreným oceánom. A deje sa v ňom niečo mimoriadne. Vedci tu zaznamenali v priemere približne 600 sivých útesových žralokov. Biomasa žralokov bola taká vysoká, že vznikla takzvaná obrátená trofická pyramída – biomasa predátorov bola vyššia než biomasa rýb, ktorými by sa mohli priamo živiť v samotnom prielive. Na prvý pohľad to nedáva zmysel. Žraloky v prielive potrebujú podľa výpočtov približne 90 ton rýb ročne, samotný prieliv pritom dokáže vyprodukovať len asi 17 ton. Ako teda môže uživiť stovky predátorov?


Odpoveď prichádza zvonka. Do prielivu sa presúvajú ryby z okolitých oblastí a sezónne sa tu vytvárajú veľké rozmnožovacie agregácie. Mimoriadne dôležité sú agregácie kanicov, ktoré do relatívne malého priestoru prinášajú obrovské množstvo dostupnej potravy.

Fakarava tak ukazuje, že koralový útes nemožno chápať ako súbor izolovaných živočíchov. Je to prepojený systém. Prúdy, lagúna, otvorený oceán, ryby prichádzajúce za rozmnožovaním a predátori čakajúci na svoju príležitosť sú súčasťou jedného príbehu. A žraloky stoja priamo uprostred neho.



Jeden kilometer, ktorý znamená takmer celý svet


O niekoľko rokov neskôr priniesol výskum Fakaravy ďalšie prekvapenie. Vedci sledovali sivé útesové žraloky pomocou biologgerov a podvodných pozorovaní. Zistili, že južný prieliv nie je iba miestom, kam prichádzajú loviť. Žraloky tu odpočívajú, lovia, čistia sa, pária a samice tu privádzajú na svet mláďatá. Viac ako 500 žralokov využíva tento prieliv a veľká časť sledovaných jedincov vykazuje mimoriadne silnú vernosť tomuto malému územiu. Viac než 70 % sledovaných žralokov trávilo vyše 90 % svojho času práve tu.


Pre takéto miesta sa používa označenie „super-habitat“ – priestor, ktorý dokáže pokryť niekoľko zásadných životných potrieb veľkého morského predátora. A to prináša ďalšiu lekciu ochrany oceánov. Nestačí vedieť, ktorý druh potrebujeme chrániť. Musíme vedieť aj to, ktoré miesta potrebuje na prežitie. Pre žraloka, ktorý dokáže preplávať obrovské vzdialenosti, totiž môže mať kilometer oceánu väčší význam než tisíce kilometrov vody okolo neho.


Fakarava je dobrým príkladom toho, prečo ochrana žralokov nie je iba snahou zachrániť charizmatického predátora. Chránime vzťahy. Medzi predátorom a korisťou. Medzi lagúnou a oceánom. Medzi miestom rozmnožovania rýb a miestom, kde lovia žraloky. Medzi jednotlivými druhmi, ktoré sa počas tisícov rokov stali súčasťou toho istého ekosystému. A práve preto môže zmiznutie veľkých predátorov znamenať oveľa viac než prázdnejšie more.


Dnes patrí takmer 59 % druhov žralokov a rají spojených s koralovými útesmi medzi druhy ohrozené vyhynutím. Hlavnou príčinou je nadmerný rybolov, ku ktorému sa pridáva strata biotopov a klimatická zmena.


Francúzska Polynézia nám však ukazuje druhú možnosť. Miesto, kde žraloky stále dokážu vytvárať veľké agregácie, rozmnožovať sa a plniť svoje prirodzené ekologické funkcie. Nie preto, že by tento oceán zostal nedotknutý človekom. Ale preto, že sa ho ľudia rozhodli chrániť.



Zdroje:

Séguigne, C. J. M. et al. – Citizen science provides valuable data to evaluate elasmobranch diversity and trends throughout the French Polynesia’s shark sanctuary (2023)

Séguigne, C. J. M. et al. – Knowledge, perception and ownership by local stakeholders among the world’s largest shark sanctuary a decade after its inception (2025)

Séguigne, C. J. M. et al. – First genetic confirmation of the smooth hammerhead shark (Sphyrna zygaena) in French Polynesian waters (2026)

Mourier, J. et al. – Extreme Inverted Trophic Pyramid of Reef Sharks Supported by Spawning Groupers (2016)

Papastamatiou, Y. P. et al. – Marine predator super-habitats: Channels used for foraging, resting, mating, and parturition in sharks (2025)

MacNeil, M. A. et al. – Global status and conservation potential of reef sharks (2020)

Sherman, C. S. et al. – Half a century of rising extinction risk of coral reef sharks and rays (2023)

Polynesian Shark Observatory (Observatoire des Requins de Polynésie – ORP) – Shark and ray monitoring data from French Polynesia





 
 
 

Komentáře


bottom of page