Ženy, ktoré chránia oceány - časť II: Nová vlna

Oceán sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým - a spolu s ním sa mení aj svet žien, ktoré v ňom pracujú. Kým priekopníčky minulého storočia si museli otvárať dvere do vedeckých inštitúcií a potápačského sveta, dnešná generácia pokračuje v ich šľapajach novým spôsobom. Už nevstupujú do vody ako výnimky, ale ako odborníčky, výskumníčky, aktivistky a líderky, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť morskej vedy aj ochrany.

Dnešné ženy oceánu mapujú migrácie ohrozených druhov, stavajú dátové platformy s globálnym dosahom, pracujú s komunitami, vyučujú mladých, vyvracajú mýty a menia verejnú diskusiu o žralokoch. Ich práca je rozmanitá - od prístavných dedín, turistických miest, po odľahlé oblasti - od akademických laboratórií po medzinárodné kampane. Spája ich však to isté, čo spájalo ženy pred nimi: zvedavosť, odbornosť a odhodlanie chrániť žralokov a modré ekosystémy, ktoré držia pri živote celý svet. Tu je niekoľko z nich ...

Dr. Christine Ward-Paige: Dáta v službách oceánu

Dr. Christine Ward-Paige je jednou z najvýznamnejších osobností modernej morskej ekológie - ženou, ktorá dokázala, že na to, aby sme chránili oceán, nepotrebujeme vždy plutvy a vzduchové fľaše, ale často dáta a schopnosť vidieť súvislosti tam, kde ich ostatní prehliadajú. Je zakladateľkou projektu eOceans, celosvetovej databázy, ktorá zhromažďuje pozorovania potápačov, vedcov a občianskych prieskumníkov a premieňa ich na vedecké analýzy o stave morských ekosystémov. Pod jej vedením vznikli jedny z najrozsiahlejších datasetov o úbytku žraločích populácií za posledné desaťročia - výsledky, ktoré boli publikované v uznávaných vedeckých časopisoch a používané ako podklad pre ochranné politiky po celom svete. Ward-Paige sa dlhodobo venuje hodnoteniu dopadov rybolovu, premenám v distribúcii jednotlivých druhov a identifikácii rizikových oblastí, kde sú žraloky pod najväčším tlakom. Jej výskum je napojený aj na projekty v Bahamskom súostroví, kde spolupracovala s terénnymi tímami vrátane výskumníkov prepojených s Bimini Shark Lab a pomáhala spájať terénne pozorovania s veľkoplošnými trendmi.

To, čo Robí Ward-Paige výnimočnou, je schopnosť prepojiť svet vedeckých publikácií so svetom komunít - presne tých, ktoré denne vchádzajú do oceánu a tvoria obrovské množstvo dát, ktoré sa však bez systematického spracovania strácajú. eOceans pod jej vedením zhromaždilo milióny údajov z viac ako sto krajín, vďaka čomu vznikli prehľadné mapy ukazujúce, kde žraloky miznú, kde sa vracajú a ako sa menia ich vzorce správania. Je spoluautorkou mnohých štúdií, ktoré analyzovali dlhodobé trendy - od úbytku pobrežných druhov po dopady klimatickej zmeny na migračné trasy.

V rozhovoroch opakovane zdôrazňuje, že ochrana oceánu je možná len vtedy, keď sú rozhodnutia založené na presných dátach a keď sú tieto dáta prístupné aj ľuďom mimo akademickej sféry. Jej práca je dôkazom, že aj keď si žralokov nevšímaš pri každom ponore, dokážeš ich chrániť tým, že pomáhaš budovať presný obraz o tom, čo sa v oceáne naozaj deje.

Jasmin Graham: Rozmanitosť vo vede = rozmanitejšie nápady

Jasmin Graham patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasnej žraločej ekológie. V rámci programov NOAA Fisheries a Mote Marine Laboratory sa špecializovala na behaviorálnu a priestorovú ekológiu kriticky ohrozených pobrežných druhov. Jej výskum zahŕňa analýzu migrácie, identifikáciu dôležitých pobrežných a estuárnych lokalít a monitoring reprodukčných oblastí - území, ktoré sú pre prežitie tohto druhu zásadné. V jej štúdiách sa prelína presná metodológia, položená na telemetrii (zbieranie a prenos údajov na diaľku) a dlhodobom sledovaní, s citom pre súvislosti medzi ochranou druhov a stavom pobrežných ekosystémov. Graham je vedkyňa, ktorá nepíše o oceáne od stola - terén a dáta sú jej každodennou realitou. Jej odborné výstupy dnes využívajú americké ochranné agentúry pri tvorbe regulácií v oblastiach, kde sa ohrozené druhy zdržiavajú a rozmnožujú.

Rovnako výrazný ako jej vedecký prínos je aj jej dopad na samotnú vedeckú komunitu. V roku 2020 spoluzaložila MISS – Minorities in Shark Sciences, organizáciu, ktorá vznikla s jasným cieľom: odstrániť bariéry, ktoré bránili ženám a ľuďom z minorít vstupovať do žraločej vedy. MISS sa stala jedinečným fenoménom - poskytuje terénne kurzy, štipendiá, mentoring, stáže i výskumné príležitosti pre mladé vedkyne po celom svete. O tri roky po vzniku už mala stovky členiek a partnerstvá s významnými vedeckými inštitúciami.

Jasmin bola zaradená do rebríčka Forbes 30 Under 30 in Science, pravidelne vystupuje v médiách ako BBC Earth, NPR či Oceanographic Magazine, a svojím hlasom pripomína, že rozmanitosť vo vede prináša rozmanitejšie nápady - a tie oceán nevyhnutne potrebuje. Jej práca tak chráni nielen ohrozené druhy, ale aj prístup k vede pre generácie, ktoré doteraz medzi žralokmi nikoho ako seba nevideli.

Julie Andersen: Od korporácií k ochrane morských predátorov

Julie Andersen začínala v úplne inom svete - viac než štrnásť rokov viedla úspešnú marketingovú agentúru v Chicagu, spolupracovala so značkami ako Porsche či Citibank. Potápať sa začala v polovici 90. rokov, ale zásadný zlom prišiel až v roku 2007, keď sa zoznámila s režisérom Robom Stewartom a cez jeho film Sharkwater uvidela rozsah priemyslu so žraločím plutvami. Krátko nato predala firmu, auto aj dom a presťahovala sa do Južnej Afriky, aby sa naplno venovala ochrane žralokov. V tom istom roku založila neziskovú organizáciu Shark Angels, ktorá od začiatku stála na jednoduchom princípe: ak chceme žraloky zachrániť, musíme najprv zmeniť spôsob, akým o nich rozmýšľame.

Andersen sa stala tvárou kampaní, v ktorých plávala so žralokmi po boku ďalších ochranárov, aby vyvrátila predstavu „zabijakov“ a ukázala ich ako kľúčových strážcov morských ekosystémov. Popri Shark Angels pôsobila v organizáciách Shark Savers a United Conservationists, kde sa stala výraznou tvárou kampaní vrátane FinFree zameranej na zákaz obchodu so žraločimi plutvami. Jej práca ju zaviedla do viac ako dvadsiatich krajín, kde dokumentovala ilegálny obchod, pracovala s médiami a využívala svoje marketingové skúsenosti v prospech oceánu.

Pod Anderseniným vedením sa Shark Angels vyprofilovali ako globálne hnutie, ktoré spája vzdelávanie, médiá a lokálny aktivizmus. Organizácia sa zameriava na transformáciu strachu na fascináciu a následne na konkrétnu akciu - od školských programov cez komunitné kampane až po podporu legislatívnych zmien. Oficiálne materiály Shark Angels uvádzajú, že sa podieľali na úsilí, vďaka ktorému sa zákaz finningu a obchodu s plutvami dotkol stoviek miliónov ľudí, a poskytli tisíce hodín bezplatnej environmentálnej výchovy pre deti a mládež. Andersen sa objavila na CNN, Discovery Channel, Animal Planet či Nat Geo Wild, bola ocenená titulom Sea Hero magazínu Scuba Diving a spolupracovala na filmoch vrátane dokumentu Sharkwater Extinction, ktorý po Stewartovej smrti pomáhala dokončiť a dostať k divákom.

V rozhovoroch často hovorí, že jej cieľom nie je len chrániť žraloky, ale aj ukázať ľuďom, že ich vlastné rozhodnutia - od toho, čo jedia, až po to, aký tlak vyvíjajú na politikov - môžu byť súčasťou riešenia. Jej príbeh je dôkazom, že aj človek z „nemorskej“ brandže môže zmeniť smer života a stať sa jednou z kľúčových postáv globálnej ochrany žralokov.

Lucia Baranová: Ochrana v harmónii s komunitou

Lucia Baranová patrí k novej generácii ochranárok žralokov, ktoré prepájajú vedu, terén a komunitu. Hoci pochádza zo Slovenska, už ako veľmi mladá opustila domov, aby mohla byť bližšie k oceánu. Začala pracovať ako potápačská inštruktorka v Indonézii a Austrálii. Veľmi rýchlo sa však dostala do komunity ochranárov oceánov a žralokov. Pracovala vo viacerých organizáciách, no napokon ju jej vnútorná nespokojnosť so spôsobom práce inšpirovala k vlastnému projektu. Po rokoch fotografickej, dokumentárnej a ochranárskej práce pod hladinou v roku 2019 založila v Mexiku organizáciu Blue Religion. Základným pilierom je projekt AMOARA - dlhodobý výskum žralokov v štáte Nayarit v spolupráci s SIRBAA Consultancy a Universidad Autónoma de Sinaloa. Výskum sa zameriava na žraloky, ktoré sa dostanú do sietí miestnych rybárov.

Jednou z hlavných priorít projektu AMOARA je práca s miestnymi deťmi. Vzdelávajú sa, pomáhajú so zberom dát z úlovkov miestnych rybárov - učia sa určovať druhy, zisťovať pohlavie aj to, či ide o mláďa alebo dospelého jedinca. Všetko si poctivo zapisujú a údaje potom putujú k vedcom. Z ich meraní, identifikácie a biologických údajov vzniká ucelená databáza, ktorá pomáha určovať druhové zloženie, sezónnosť výskytu a možné nursery grounds - citlivé lokality, kde sa zdržiavajú mláďatá. Práve tieto oblasti sú pre ochranu žralokov rozhodujúce. Preto je jedným z hlavných cieľov Baranovej dosiahnuť legislatívne zmeny na ochranu týchto oblastí.

Lucia pracuje na rozhraní dvoch svetov: akademického a komunitného. Na jednej strane stojí vedecká metodika, na druhej každodenná realita malých rybárskych komunít, ktorým žraloky prechádzajú rukami častejšie než vedcom. Do prístavných dedín prináša vzdelávanie, systematické dátové postupy a prácu so študentmi, ktorí sa učia presné vedecké metódy v teréne.

AMOARA tak nie je iba výskumným projektom - je to platforma, ktorá buduje generáciu mladých ľudí schopných rozumieť oceánu a chrániť ho. Lucia dokazuje, že aj mimo veľkých laboratórií možno vytvoriť výskum s reálnym dopadom na žraločie populácie, budúcnosť oceánu ale aj miestne komunity. Po troch rokoch pôsobenia v tejto oblasti zaznamenali, že počas obdobia zákazu lovu žralokov (Veda period) rodiny, ktorých deti s Blue Religion spolupracujú, skutočne prestali loviť žraloky. Popri tom Lucia intenzívne pracuje na postupoch ako zabezpečiť alternatívne zdroje obživy pre miestnych rybárov – ako napríklad ekoturizmus a ustricové farmy. 

Anna Oposa: Práca postavená na dialógu

Anna Oposa vyrastala v krajine, kde je oceán každodennou súčasťou života - Filipíny majú jednu z najdlhších pobrežných línií na svete a patria medzi najbohatšie, ale zároveň najohrozenejšie morské ekosystémy. Práve tu spolu s ďalšími mladými aktivistami založila organizáciu Save Philippine Seas (SPS), ktorá sa z iniciatívy dobrovoľníkov premenila na významného aktéra v ochrane filipínskych vôd. SPS stojí za viacerými regionálnymi opatreniami, vrátane vzdelávacích kampaní proti nelegálnemu obchodu so žraločími plutvami a formovania verejnej podpory pre morskú ochranu. Oposa je známa tým, že kombinuje environmentálne poznatky s presne cieleným občianskym tlakom - spolupracuje s miestnymi vládami, školami aj nezávislými iniciatívami. Jej práca je postavená na dialógu: medzi vedou a komunitou, medzi mladými ľuďmi a politikmi, medzi tradičnými znalosťami a modernou legislatívou.

K jej najznámejším projektom patrí SEA Camp, program, ktorý už vyškolil stovky mladých lídrov z celej krajiny v témach ochrany morí, udržateľného cestovného ruchu a komunitných riešení. Anna sa nesústredí iba na žraloky, ale na celkovú ekologickú rovnováhu - ochranu mangrovov, morských tráv, korytnačiek aj koralov. V jej slovníku neexistuje fráza „toto je príliš veľký problém“, namiesto nej používa presné dáta a občiansku angažovanosť. Oficiálne správy filipínskej vlády uvádzajú, že SPS zohrala významnú rolu pri vytváraní Shark and Ray Sanctuaries a pri budovaní regionálnych vzdelávacích sietí. Anna Oposa je ďalším dôkazom, že ochrana oceánu nevzniká iba v laboratóriách - často vzniká tam, kde sa stretáva miestna komunita a mladá generácia, ktorej záleží na budúcnosti oceánov. 

Madison Stewart: Konfrontácia, Kamery a Zmena Legislatívy

Madison Stewart, pôvodom z Austrálie, patrí k tváram, ktoré stelesňujú novú, nekompromisnú vlnu aktivizmu. Už v štrnástich rokoch, inšpirovaná láskou k žralokom v prostredí Veľkej koralovej bariéry, si uvedomila, že jedinou cestou k ochrane je priamy aktivizmus a zmena legislatívy. Namiesto pohodlia akademickej pôdy sa vrhla do prvej línie - stala sa potápačkou, filmárkou a aktivistkou, ktorá používa kameru ako svoj hlavný nástroj. Jej príbeh bol sfilmovaný v dokumente Shark Girl a odvtedy sa jej práca sústreďuje na dokumentovanie illegálneho a neudržateľného rybolovu po celom Indo-Pacifiku.

Kľúčovým pilierom jej práce je organization Project Hiu , ktorá vznikla na indonézskom ostrove Lombok. Stewart sa tu zamerala na premenu rybárskych komunít, ktoré boli tradične zamerané na lov žralokov. Namiesto kázania o zákaze lovu ponúkla rybárom ekonomickú alternatívu : využila ich lode a lokálne znalosti v rámci udržateľného ekoturizmu (shark tourism). Rybári tak získavajú príjem za prevoz turistov za živými žralokmi. Týmto spôsobom Stewart preukázala, že živý žralok ma pre miestne community dlhodobo vyššiu ekonomickú hodnotu ako mŕtvy, aktívne transformuje cell miestnu ekonomiku a jej vzťah k oceánu. Jej dokumentárna práca a dôsledné zbieranie dôkazov prispeli aj k podpore ochranných legislatívnych opatrení v regionoch Indonézie a Mikronézie. Madison Stewart tak ukazuje, že aktivizmus new generation je rovnako odvahe konfrontovať problémy ako o trpezlivej práci s komunitami a hľadaní ekonomicky udržateľných riešení.

Cristina Zenato: Vzťah založený na dôvere

Cristina Zenato vyrástla v Taliansku s jednoduchou, ale zásadnou myšlienkou: „V mori nie sú žiadne monštrá, iba tie, ktoré si vytvoríme v hlave.“ Keď pred tridsiatimi rokmi prišla na Bahamy a stala sa inštruktorkou potápania, mnohí ľudia vnímali žraloky cez strach, mýty a senzácie. Cristina však počas svojich ponorov videla iný obraz - zvieratá, ktoré sa správali predvídateľne, pokojne a s jasnou logikou. Začala ich pozorovať systematicky: sledovala ich trajektórie, reakcie na prítomnosť potápačov, správanie pri kŕmení aj pri interakcii medzi jedincami. To, čo nachádzala vo vode, sa nezhodovalo s tým, čo sa o žralokoch tradovalo na súši. Vznikol vzťah založený nie na dominancii, ale na dôvere - a práve ten napokon definoval celú jej kariéru.

Zásadný zlom prišiel vo chvíli, keď si všimla, že mnoho žralokov malo v papuliach či plutvách uviaznuté rybárske háčiky. Rozhodla sa pomôcť. Najprv jednému jedincovi, potom ďalšiemu - až kým sa postupne nestala človekom, ktorého žraloky samy vyhľadávajú, keď potrebujú pomoc. Vďaka technike navodenia reflexného pokoja (tonic immobility) dokáže zviera upokojiť a bezpečne odstrániť hlboko vrastené kovové rybárske háky. Jej schopnosti manipulácie s týmito predátormi je legendárna.

Cristina dodnes odstránila približne 350 rybárskych háčikov z papúľ žralokov. Zenato bojuje za ochranu žralokov a oceánov aj prostredníctvom svojej organizácie People of the Water. Jej práca spojila vzdelávanie, komunitný aktivizmus a priamu ochranu – nie náhodou získala prezývku Mother of Sharks. Zenato dnes pôsobí ako jedna z najrešpektovanejších osobností v žraločej vede a ochrane. Svojím pôsobením ukazuje, že najúčinnejšou zmenou nie je strach, ale porozumenie: „Jedno malé gesto je lepšie ako žiadne veľké gesto - každý náš čin má vplyv na životy iných, ako keď sa vlny šíria po hladine.“

Melissa Cristina Márquez: Z laboratórií do škôl

Melissa Cristina Márquez patrí k novej generácii morských vedkýň, ktoré spájajú akademickú odbornosť s viditeľným verejným pôsobením. Narodila sa v Portoriku, vyrastala v Mexiku a neskôr pôsobila v Austrálii - v troch krajinách, kde je oceán každodennou realitou aj učiteľom. Jej výskum sa zameriava na chondrichthy, teda žraloky a raje, a na ich ekologické interakcie, správanie a reakcie na zmeny prostredia. Objavuje sa v projektoch BBC Earth, spolupracovala s National Geographic a Discovery Channel a pravidelne popularizuje vedu v programoch, ktoré sa venujú ochrane ohrozených morských druhov. Márquez sa venuje aj analýze vzťahu medzi verejným vnímaním žralokov a spôsobmi, akými médiá vytvárajú ich obraz - tému, ktorú predstavila v akademických článkoch aj prednáškach pre odborné publikum. Jej práca prepája vedecký výskum, edukáciu a komunikáciu spôsobom, ktorý je dnes pre ochranu oceánu nevyhnutný.

Zároveň je zakladateľkou The Fins United Initiative, vzdelávacieho programu, ktorý ponúka voľne dostupné učebné materiály pre školy, rodiny a mládež. Projekt zdôrazňuje rozmanitosť druhov žralokov a rají a ich ekologický význam, pričom sa snaží znižovať strach a šíriť presné informácie už medzi deťmi. Melissa je tiež autorkou populárnej detskej série Wild Survival!, ktorá sa dostala do amerických škôl a knižníc a ukazuje mladým čitateľom fascinujúci svet morských predátorov bez senzácie a strachu. V rozhovoroch často pripomína, že ak chceme vychovať generáciu, ktorá bude oceán chrániť, musíme jej dať presné informácie už v ranom veku. Jej práca je ukážkou toho, ako môže jedna vedkyňa ovplyvniť verejné vnímanie žralokov nielen v laboratóriách, ale aj v školských triedach na druhej strane sveta.

Maisy Fuller: Systematický monitoring populácií 

Maisy Fuller patrila k hlavným výskumníčkam Gili Shark Conservation Project v Indonézii, jednom z najaktívnejších komunitných programov zameraných na monitorovanie útesových žralokov. Pracovala v jednej z najcitlivejších oblastí sveta - v okolí Lomboku a ostrovov Gili, kde sa stretáva extrémny rybársky tlak, rýchly rozvoj cestovného ruchu a zároveň vysoká biodiverzita. Maisy bola zodpovedná za systematický monitoring populácií blacktip reef shark(Carcharhinus melanopterus) a whitetip reef shark (Triaenodon obesus), pričom jej tím využíval metódy ako BRUVS( Baited Remote Underwater Video Stations - podvodná kamera, ktorá sa nechá na jednom mieste spolu s krmivom v klietke), vizuálne transekty a dlhodobé pozorovania. Súčasťou jej práce bolo mapovanie resting sites a cleaning stations, ktoré sú rozhodujúce pre zdravie útesových populácií. Výsledky monitoringu sa stali základom odporúčaní pre lokálnu samosprávu a pre viaceré organizácie pôsobiace v oblasti ochrany morských rezervácií.

Maisy zároveň výrazne zasiahla do vzdelávania komunít - čo je v Indonézii nevyhnutná súčasť úspešnej ochrany morského života. Viedla workshopy pre miestnych rybárov a správcov potápačských centier, v ktorých vysvetľovala význam zdravých populácií žralokov pre stabilitu útesov a miestnu ekonomiku. Spolupracovala aj s iniciatívou WiseOceans, kde sa venovala šíreniu vzdelávacích materiálov a komunikácii vedeckých výsledkov verejnosti. V jej práci nebolo nič heroické navonok - bola to každodenná terénna realita: meranie, zapisovanie, ponory v náročných podmienkach, rozhovory s komunitou. Maisy patrí k vedeckému typu ochranárky, ktorý je pre budúcnosť oceánov kľúčový - spája presné dáta so schopnosťou robiť z nich rozhodnutia , ktoré majú priamy dopad na populácie žralokov v jednej z najvyťaženejších oblastí Indo-Pacifiku.

Práca „žien oceánov“ je rôznorodá: niektoré vytvárajú nové vedecké metódy, iné budujú dátové platformy, pracujú s komunitami, menia legislatívu alebo vzdelávajú ďalšiu generáciu. Spája ich spoločná línia - schopnosť vidieť oceán ako celok, nie ako súbor oddelených problémov. Vďaka nim máme presnejšie dáta o tom, kam migrujú žraloky; lepšie rozumieme tomu, čo sa deje v pobrežných ekosystémoch; vytvárame vzdelávacie programy, ktoré menia verejnú debatu; a učíme sa, že ochrana mora nie je izolovaná disciplína, ale spolupráca vedeckých tímov, komunít aj jednotlivcov.

Príbehy týchto žien ukazujú, že budúcnosť oceánu nestojí len na veľkých objavoch, ale aj na každodennej práci v teréne, starostlivom zbere dát, trpezlivom vysvetľovaní a rozhodnutiach, ktoré sa opierajú o fakty. Sú hlasmi, ktoré prispievajú k tomu, aby sa zdravie oceánov stalo globálnou prioritou, nielen okrajovou témou.