Žraloky a kultúra

Nie každá kultúra vníma žraloka ako nebezpečné monštrum. Tento obraz vnikol až v západnej civilizácii. Títo vzácni predátori boli  vnímaní aj ako božstvo, strážcovia, či dokonca stelesnenie predkov. Od havajských Aumakua, cez maorských bojovníkov až po japonské legendy. Vďaka vedcom, dokumentaristiom a ochrancom prírody sa však aj my opäť učíme vidieť žraloka tak, ako ho vždy vnímali tí, ktorí oceán poznajú najlepšie.

Havaj a Polynézia

V polynézskych kultúrach, od Havaja po Tahiti, nie je žralok krutý predátor – je naopak súčasťou komunity – často až posvätný. Mnohé miestne rodiny veria, že niektorí predkovia sa po smrti zmenia na žraloka – tzv. aumakua – ochranného ducha rodu.

Aumakua je v tradičnej havajskej spiritualite rodový strážny duch, ktorý sa môže prejaviť v rôznych podobách: vták, korytnačka, muréna – ale jednou z najčastejších foriem je žralok (manō). Tento duch chráni členov rodiny pred nebezpečenstvom, najmä na mori. Niektoré rodiny verili, že žralok dokázal rozoznať „svojich“ – a ak sa niekto topil, aumakua ho zachránil. Zabiť žraloka, najmä ak bol rozpoznaný ako aumakua, bolo prísne tabu a mohlo priniesť nešťastie.

Havajčania si svojho duchovného žraloka spájali s konkrétnymi vlastnosťami: zvláštne zafarbenie, ktoré sa opakovalo u viacerých generácií, jazva alebo deformácia na plutve, alebo špecifické správanie – napríklad držal sa blízko lode len vtedy, keď boli na palube členovia rodu. Niektoré rodiny žraloka z úcty kŕmili, alebo mu odhadzovali časť úlovku ako poďakovanie za ochranu. V havajskej tradícii je posvätný žralok najčastejšie spájaný s tigrovaným žralokom (Galeocerdo cuvier). Tento druh je bežne prítomný pri pobreží, kde sa odohrávali každodenné rybárske rituály, má výnimočný vzhľad, majestátnu silu a bol schopný prežiť v rôznych podmienkach. 

V tradičných mele (spevoch) a hula tancoch sa často spomínali žraloky ako aumakua. Tieto piesne sa spievali: pred plavbou po mori, pri narodení dieťaťa, ako prosba o ochranu, alebo počas makahiki – sviatkov úrody a mieru, ktoré boli zároveň obdobím osláv predkov. To ukazuje, že žralok aumakua nebol len mytologickou postavou, ale súčasťou každodennej duchovnej praxe. 

Na ostrove Moloka‘i sa dodnes traduje príbeh o žralokovi menom Kāne‘aukai. Bol známy ako aumakua, ktorý zachraňoval stroskotancov, vynášal ich na chrbte až k brehu a po smrti mu obyvatelia postavili kamennú svätyňu blízko pláže. Ľudia verili, že ak niekto neuznával svojho aumakua, žralok mu nepomôže – a preto bolo dôležité zachovávať vzťah a rešpekt.

Na rozdiel od západného pohľadu, kde je žralok oddelený od „civilizácie“ a označovaný za hrozbu, v polynézskej mytológii je súčasťou genealogie (predkovia ≠ len ľudia), má duchovnú hodnotu, a človek s ním žije v úcte, nie v strachu. Dnes sa mnohí Havajci snažia obnoviť úctu k aumakua a zároveň poukazujú na to, ako masový lov a finning ničí nielen ekosystémy, ale aj ich kultúrne dedičstvo.

Māori – Nový Zéland

Pre Māori, pôvodných obyvateľov Aotearoy (dnešného Nového Zélandu), nebol žralok len morským tvorom, ale symbolom moci, vodcovstva a duchovnej ochrany. V ich tradičnej spoločnosti, kde sa sila, česť a spojenie s predkami prenášali aj cez symboliku a tetovanie, mal žralok (mangō) výnimočné miesto. Najznámejším žraločím symbolom v maorskej kultúre je mangō pare – štýlizovaný tvar pripomínajúci hlavu kladivohlavého žraloka. Tento motív sa používal v tradičnom tetovaní (ta moko), v drevorezbe na domoch, kanoe a zbraniach (whakairo), ako aj vo forme amuletov a ornamentov nosených na krku.

Mangō pare symbolizuje nezdolnosť, odolnosť a víťazstvo nad prekážkami. V boji to bol znak toho, že nositeľ sa nikdy nevzdá – že bude bojovať až do konca. Tento symbol sa často spájal s náčelníkmi a významnými vodcami (rangatira), ktorí niesli takzvané mana – duchovnú silu, rešpekt a autoritu. Na rozdiel od iných tradičných zvierat, ako je napríklad kiwi či tuatara, bol žralok vnímaný najmä cez svoje bojové vlastnosti. Ostré zuby sa používali ako nástroje a ozdoby, čeľuste boli súčasťou ceremoniálnych predmetov a zuby i kosti sa pridávali do zbraní, ako sú krátke kyjaky mere. V niektorých hapū (klanoch) bol konkrétny druh žraloka považovaný za posvätný. 

Māori sú súčasťou širšej polynézskej kultúrnej rodiny, ktorá bola majstrami navigácie podľa hviezd, vetra a správania sa živočíchov. Žraloky boli vnímané aj ako znamenie smeru alebo blízkosti pevniny, ako sprievodcovia pre kanoe a niekedy aj ako poslovia predkov – najmä ak sa objavili nečakane. Miestne príbehy hovoria o tom, ako žralok viedol kanoe Māori cez otvorené more alebo ich chránil pri rybolove.

V maorskej viere existuje koncept kaitiaki – ochranca, sprievodca, duch miesta alebo rodu. V niektorých prípadoch bol týmto duchom práve žralok, ktorý chránil konkrétnu komunitu, more alebo územie. Na rozdiel od hollywoodskych príbehov bol žralok v tradičnej maorskej kultúre vnímaný ako strážca rovnováhy, nie ako hrozba.

Japonsko

V tradičnej japonskej kultúre sa žralok objavuje v niekoľkých symbolických vrstvách – ako mýtická bytosť, ochranca, dokonca ako nositeľ citlivosti. Jednou z najvýraznejších postáv v japonskom folklóre je Samebito – žralokovitý démon s ľudskými črtami, ktorý sa objavuje v legende The Gratitude of the Samebito. Nie je to beštia, ale tragická a citlivá bytosť – vyhnanec zo sveta duchov, ktorý na súši prežíva v smútku a samote. Jeho slzy sa menia na drahokamy, a práve v tom spočíva sila príbehu – žralok ako stelesnenie inakosti, empatie a citlivosti, nie hrozby.

V niektorých pobrežných oblastiach Japonska sa žralok považoval za strážcu rybárov. Objavenie žraloka v blízkosti brehu bolo vnímané ako znamenie pokoja a bezpečného mora. Naopak, v iných regiónoch mohol byť videný ako predzvesť nešťastia alebo ako potrestaný duch. Tento ambivalentný postoj vystihuje vzťah Japoncov k morskému svetu – rešpekt, ale aj poverčivá opatrnosť.

Zaujímavé je, že žralok sa objavoval aj v tradičných japonských divadlách kabuki a noh. V týchto hrách predstavoval temnotu oceánu, nevedomie alebo silu, ktorá presahuje človeka. Nebol konkrétnou postavou, ale metaforou – a tým sa zaradil medzi duchovné symboly, ktoré majú v japonskej kultúre špeciálne miesto.

Žralok v Japonsku mal – a, bohužiaľ, stále má – aj praktické využitie. Aj keď Japonsko nepatrí medzi najväčších konzumentov žraločej polievky, niektoré prístavy, ako napríklad Kesennuma, sa stali hlavnými centrami spracovania žralokov celosvetovo. V Kesennume sa tento priemysel rozbehol na prelome 19. a 20. storočia a dnes je prístav hlavným miestom vykládky a spracovania žralokov v krajine.

Väčšina úlovkov z celého Japonska prichádza práve sem, pričom časť produkcie, vrátane plutiev, smeruje na medzinárodný trh. Mäso, koža, chrupavky a pečeňový olej sa využívajú najmä v potravinárstve a doplnkoch stravy a v niektorých oblastiach sa zo žraloka vyrába aj tradičný sušený snack „same jerky“.

V modernom Japonsku sa tak, žiaľ, žralok presunul zo sveta duchov a symbolov do sféry priemyslu a obchodu. Napriek tomu si však v literatúre, umení a miestnych príbehoch zachoval miesto, ktoré odkazuje na starý, hlbší pohľad – že žralok je súčasťou mora nielen fyzicky, ale aj duchovne.

Západný svet

Vzťah západnej civilizácie k žralokom sa formoval odlišne ako v tradičných kultúrach. Zatiaľ čo v Polynézii, na Novom Zélande či v Japonsku mal žralok duchovný význam, v Európe a Severnej Amerike sa objavoval skôr ako záhadný alebo nebezpečný tvor. Literatúra 19. a začiatku 20. storočia (napríklad u Julesa Verna) žraloka vykresľovala ako súčasť exotického a nepreskúmaného sveta, no nie ako ústredného aktéra. Skutočný zlom nastal až v druhej polovici 20. storočia.

V roku 1975 uviedol Steven Spielberg film Čeľuste (Jaws), ktorý zásadne ovplyvnil spôsob, akým sa žralok vníma dodnes. Film bol založený na románe Petra Benchleyho, ktorý sa inšpiroval sériou skutočných útokov pri pobreží New Jersey v roku 1916. Benchley však neskôr priznal, že veľká časť príbehu bola fikcia, a sám sa stal aktívnym obhajcom ochrany žralokov po tom, čo videl, aké dôsledky jeho dielo vyvolalo.

Čeľuste spustili masívnu vlnu paniky. Žralok sa stal symbolom smrti, hrozby a iracionálneho strachu. V mnohých častiach sveta sa rozbehli trofejové lovy, finning, a žraloky začali byť vnímané ako škodcovia, ktorých treba vyhubiť. Tento jav sa v odbornej literatúre označuje ako „Jaws effect“. V niektorých oblastiach sa populácie veľkých žralokov znížili o viac než 70%, čo zásadne narušilo ekosystémy.

Medzi ľuďmi, ktorí sa na filme podieľali, boli aj austrálski podmorskí filmári Valerie a Ron Taylorovci. Valerie Taylor je považovaná za priekopníčku podmorského filmovania a výskumu žralokov. Bola jednou z prvých ľudí, ktorí plávali bez klietky s veľkým bielym žralokom.. Spolu s Ronom nakrúcala autentické zábery veľkého bieleho pre film Čeľuste, netušiac, že sa stanú súčasťou diela, ktoré spôsobí taký obrovský obrat vo verejnej mienke.

Keď s hrôzou sledovali, aký silný dopad film mal na verejnosť, začali sa obaja aktívne podieľať na kampaniach za ochranu žralokov. Valerie Taylor neskôr verejne priznala, že zapojenie do filmu oľutovala. Spolu s Ronom začali natáčať filmy, ktoré ukazovali žraloky v inom svetle – ako fascinujúce, inteligentné a zraniteľné tvory.

K zmene verejného vnímania výrazne prispel aj kanadský dokumentárny film Sharkwater (2006) od režiséra a aktivistu Roba Stewarta. Film šokoval divákov celého sveta zábermi z ilegálneho rybolovu, finningu a krutého zaobchádzania so žralokmi. Zároveň poukázal na ekologický význam žralokov ako vrcholových predátorov a ich úlohu pri udržiavaní rovnováhy v oceáne. Stewart týmto dielom spustil celosvetovú diskusiu o potrebe ochrany žralokov a inšpiroval novú generáciu aktivistov.

K tejto zmene sa postupne pridávali aj ďalší – medzi nimi najmä britský prírodovedec a dokumentarista David Attenborough, ktorý vo svojich sériách ako Blue Planet II predstavil žraloky ako dôležitých aktérov morského ekosystému. Jeho dokumenty pomohli obrovskej skupine ľudí pochopiť, že žraloky nie sú krvilačné monštrá, ale kľúčoví predátori, bez ktorých by sa celý systém zrútil. Rovnako dôležitá je práca oceánografky Sylvie Earle, ktorá upozorňuje na dôsledky intenzívneho rybolovu a komerčného finningu. 

Aj keď horory o žralokoch (napríklad Sharkanado, The Meg a ďalšie) stále vznikajú, verejné vnímanie sa pomaly mení. Vďaka práci vedcov, filmárov a aktivistov sa zrodila nová generácia ľudí, ktorí žralokov nielen rešpektujú, ale ich aj chránia. Dnes vieme, že každý vyhubený predátor znamená stratu rovnováhy v oceáne – a pomaly sa učíme, že rešpekt musí byť silnejší ako strach.

Kultúrna pamäť je silná. A aj keď niekedy funguje proti prírode, dokáže sa zmeniť – najmä ak začneme počúvať tých, ktorí mali s prírodou vždy hlbší vzťah. Je čas prestať sa báť neznámeho a otvoriť sa poznaniu. V každom smere…

________________________________________________________________________

Použité zdroje:

Attenborough, D. (2017). Blue Planet II [TV series]. 

Ashkenazi, M. (2003). Handbook of Japanese Mythology. Oxford University Press.

Benchley, P. (2001). Shark Trouble: True Stories About Sharks and the Sea. Random House.

Best, E. (1929). Fishing Methods and Devices of the Maori (Dominion Museum Bulletin No. 12). Dominion Museum.

Choy, L. L. (2003). Aumakua: The sacred guardians of Hawaiian families. Hawaiian Journal of History.

Ellis, R. (2003). The Empty Ocean. Island Press.

Foster, M. D. (2009). Pandemonium and Parade: Japanese Monsters and the Culture of Yōkai. University of California Press.

Handy, E. S. C., & Pukui, M. K. (1998). The Polynesian Family System in Kaʻū, Hawaiʻi. Mutual Publishing.

McCosker, J. E. (1995). The Jaws Effect. Oceanus Magazine.

Mead, H. M. (2003). Tikanga Māori: Living by Māori Values. Huia Publishers.

Sterling, E. P., & Summers, C. C. (1978). Sites of Oʻahu. Bishop Museum Press.

Stewart, R. (Director). (2006). Sharkwater [Documentary]. Rob Stewart Productions.

Taylor, V., & Taylor, R. (1971). Blue Water, White Death [Documentary film].

Playing with Sharks: The Valerie Taylor Story (2021)  [Documentary film].

Te Ara – The Encyclopedia of New Zealand. (n.d.). Sharks – Te mangō, Māori carving, Moko (tattoo). Retrieved from https://teara.govt.nz

Titcomb, M. (1972). Native Use of Fish in Hawaii. University of Hawaii Press.

Yoda, H., & Alt, M. (2013). Yokai Attack!: The Japanese Monster Survival Guide. Tuttle Publishing.

Earle, S. (2009). The World Is Blue: How Our Fate and the Ocean’s Are One. National Geographic.